3 zvláštne ženské povolania, ktorá už neexistujú

Povolania a profesie vznikajú a zanikajú, to platilo odjakživa. História ale pozná aj niekoľko veľmi osobitých a tradičných profesií, ktoré boli vlastné výhradne ženám, no dnes ich už asi nenájdete v životopise nijakej dámy.

Profesionálne kňažky – ochrankyne ohňa bohyne Vesta

Vesta bol v starom Ríme bohyňou rodinného krbu, domova a ochrankyňou rímskeho impéria. Pre Rimanov mala teda obrovský význam, rovnako ako tzv. kňažky bohyne Vesty, ktoré uchovávali oheň v krbe ako symbol večnosti Ríma. Boli to dámy s vynikajúcim pôvodom, jedny z najuznávanejších žien v rímskej spoločnosti. Pri slávnostiach, divadelných predstaveniach či gladiátorských zápasoch patrili práve týmto kňažkám tie najčestnejšie miesta. Ideálny život, poviete si. Nebolo to ale celkom tak – kňažky museli byť pannami a keďže predstavovali bezpečnosť Ríma a sviatosť manželstva, tresty za porušenie ich sľubov boli intenzívne a často smrteľné.

Samurajky

Ak ste si mysleli, že japonskí bojovníci-samurajovia boli výhradne mužského pohlavia, tak vedzte, že ste sa mýlili. Samurajské ženy skutočne existovali a chránili svoje domovy vždy, keď ich manžel bol preč. Ženské bojovníčky sú nezmazateľne vpísané v japonských vojenských kronikách – ako výzbroj údajne nosili nigatu (dlhú palicu zakončenú čepeľov) a kai-ken (akúsi dlhú dýku). Zo záznamov o živote samurajov sa dozvedáme, že mladé ženy boli cvičené tak, aby dokázali potlačiť svoje pocity a majstrovsky ovládať spomínané zbrane. Tréning mal slúžiť predovšetkým na ich vlastnú ochranu (doslova ochranu „osobnej posvätnosti“) a ochranu domácnosti.

Profesionálne plačky

Toto je jedna z profesií, ktoré dávno vyhynuli, ale ešte nedávno sa objavovali či stále objavujú v mnohých spoločnostiach. Plačky boli ženy najaté na vytvorenie atmosféry smútku. Slúžili významným osobnostiam svojej doby alebo naopak tým, ktorých sociálne postavenie nebolo dostatočne významné na to, aby na svojom pohrebe mali hordy smútočných hostí. Ich vyobrazenia môžeme badať napríklad už na egyptských hieroglyfoch.

Profi plačky sa vyváľali v špine, trhali si vlasy, hlasno bedákali, prosto správali sa tak, ako by smrť dotknutej osoby bola tou najhoršou vecou v histórii ľudstva. Plačky boli vnímané ako akýsi posmrtní arbitri a ich výkriky a žiaľ mali mŕtvemu pomôcť dosiahnuť pokoj v podsvetí. Tradícia má svoje pokračovanie napríklad na Sardínii a plačky pozná aj naša kultúra. Dnes už ale nie je možné privyrobiť si tým, že si s kamarátkami pôjdete poplakať na niečí pohreb.